Milý čitateľ môjho prvého blogu k filmu Bude to krásne. Kde mám vlastne začať? Patrí sa predstaviť. Volám sa Martina Jelenová, vyštudovala som herectvo na Akadémii umení a som autorka projektu FÍHA tralala. Venujem sa hlavne divadelnej a audiovizuálnej tvorbe pre deti. V roku 2004 som založila Divadlo na kolesách a od roku 2012 stvárňujem postavu škriatka Fíha, ktorý v knihe býva, a ktorý prostredníctvom pesničiek a básničiek učí deti spoznávať svet, v ktorom žijú. Viac o mne...
V roku 2015 ma po dlhšom čase poriadne kopla múza. Ona to robí dosť často, ale tentokrát to fakt takmer zabolelo a napísala som báseň o Šípkovej Ruženke. Mala som veľkú chuť ju dať hneď zhudobniť, ale nejako som cítila, že si potrebuje ešte chvíľu pospať. Prešlo veľa mesiacov, dokonca rokov. Pracovala som na mnohých úspešných projektoch pre deti. Veľa sme hrali na Slovensku aj v Česku. Do môjho života aj projektu FÍHA tralala vstupovali noví, nadaní umelci. Na prispaté projekty nezostával vôbec čas. V roku 2020 nás všetkých zasiahla pandémia. Zostali sme doma. Oddýchli sme si. Na môj vkus bolo toho oddychu dosť veľa. Pre nás interpretov a hudobných tvorcov boli pandemické roky likvidačné. Zákaz pracovať, žiadne kompenzácie strát, neustále obmedzovania a keď po dlhom čase prišli nejaké dotácie, tak boli tak zložité a neúčelové, že mal aj slušný človek zrazu chuť, stať sa radšej slovenským politikom. Ach, rýchlo zabudnúť.
Prvý rok pandémie som sa snažila samú seba neopúšťať, bola som poslušný občan, len aby mi rýchlo dovolili znovu pracovať a stretávať sa s mojimi milovanými fanúšikmi. Začal rok 2021 a ja som zistila, že moja múza kope za iný tím. Žila som v strachu a v umeleckej prázdnote. Fanúšikovia aj rodina mi k februárovým narodeninám želali veľa inšpirácie... Čo som si ju mala covidovým testom vyškrabať z nosa? Jedného dňa som otvorila moju zásuvku s rozrobenými projektami. ( Ej veru mám taký šuplík. ) Našla som v nej, už oddýchnutú báseň, vyspinkanú do ružova, s myšlienkou, ktorá vystihovala dobu, v ktorej aktuálne žijeme. Ale dobré ránko. Pomyslela som si: „Fíha vznikla, keď mi bolo ťažko ... Je ideálny čas zase začať budovať niečo nové na zelenej lúke.“
Pred tromi rokmi som poslala tento neprebudený text na zhudobnenie Adamovi Hudecovi, ktorý pre nás vytvoril veľa krásnych piesní. O niekoľko týždňov mi poslal prvý hudobný návrh. Nebol úplne podľa mojich predstáv. Ochotne ho prerobil na základe mojich pripomienok. Novšia hudobná skladba, ktorú mi dal vypočuť, sa začala spájať s mojou predstavou. Po niekoľkých diskusiách a skúškach sme našli kostru, ktorú postupne doaranžoval do výsledného diela. Už vtedy som tú skladbu milovala a nevedela som sa dočkať, kedy jej dáme obraz. Nasledovalo obsadenie speváckych a hereckých postáv.
Do úlohy kráľovnej som oslovila moju dobrú priateľku a úžasnú umelkyňu Máriu Čírovú. Veľmi sa teším, že prijala pozvanie a bude ozdobou tohto zatiaľ krátkeho diela. Na postavu kráľa som mala vyhliadnutých viacero adeptov. Po mojom dlhšom rozhodovaní, trón obsadil herec a spevák Juraj Bača, ktorého som bližšie spoznávala na online koncertoch pre Detský festival, a jeho energia bola veľmi hrejivá. Rozprávky majú aj negatívnych hrdinov, aby mohlo dobro zvíťaziť nad zlom. Je to pre niektorých hercov neľahké rozhodnutie, prijať túto nevďačnú úlohu. O to viac sa teším, že do kresla Neprajnej sudičky zasadla pani Miroslava Marčeková, úžasná operná speváčka, ktorá vychovala generácie skvelých spevákov a speváčok na Slovensku. Som jej veľmi vďačná a neviem sa dočkať, kam sa jej charakter v budúcnosti posunie.
Poďme na tú moju Fíhu... Vždy som chcela natočiť detstvo tohto krikľavého škriatka. Teraz na to bola skvelá príležitosť. Myšlienky, ktoré som v básni napísala, nezneli z mojich úst tak, ako som chcela. Boli príliš mentorské a úprimne, môj spev tomu celému nepomáhal. Rozhodla som sa ich vložiť do úst mojej staršej dcérky Terezky. Myslím, že v jej prejave majú väčšiu silu. Zároveň sa teším, že sa nám podarilo navždy zachytiť jej 10 ročný hlások.
V básni, ktorá je zároveň libretom prvej časti filmu, som zachytila celé detstvo princeznej, od novorodeniatka cez ročnú, trojročnú až po 8 ročnú, ktorú stvárňuje už veľmi skúsená a nadaná herečka Zoe Kachútová. Konkurz na dospelú Ruženku sa mi veľmi podaril. Vybrala som mladučkú študentku muzikálového spevu Rebeccu Abrman. Je krásna a má čistú dušu. Mám z nej veľkú radosť.
S Adamom sme sa presunuli do nahrávacieho štúdia. Umelci naspievali môj text do jeho hudby. Pri spomienkach mám zimomriavky a spomínam si aj na hrejivý pocit a prítomnosť anjelov. Jeden sa volal Kaja.
K hlavným postavám sa pridali vedľajšie, ale pre mňa veľmi dôležité: dvorné dámy, dobré sudičky a tanečníčky z Riverpark dance school a mohli sme im začať navrhovať kostýmy. Anita Szőkeová - mimochodom vtedy prvý človek v projekte, ktorého som osobne nepoznala, len z diaľky obdivovala jej prácu v divadlách, sa ujala výtvarných návrhov a postavy začali prvýkrát ožívať. Myslím, že odviedla očarujúcu robotu. Nakúpili sme látky a potrebný materiál, ktorý sme s návrhmi rozniesli do krajčírskych a klobučníckych dielní a mesiace vznikali umelecké módne kúsky, na ktoré sme všetci jednotne hovorili: „to je krásne!" Pokračovali sme skúškami kostýmov, dorábaním detajlov, výberom doplnkov. Všetko som prevláčala z dielní do nášho rodinného domu, ktorý sa premieňal na filmový fundus. Moje deti boli z bludiskových uličiek, ktoré siahali až po strop v obývačke, nadšené. Návštevy sme k nám nepúšťali. Kaja okolo nás poletovala a smiala sa. Dávalo mi to energiu. Celá moja rodina žila kvitnúcim projektom, môj manžel Braňo občas krútil hlavou, ale tešil sa s nami a keď bolo všetko pre hercov a štáb pripravené, mohla sa začať dekorovať scéna na rôznych vybraných lokáciách po Slovensku. Foufou dievčatá Barbara a Diana vyčarovali prekrásne rastlinné dekorácie, interiér hradu Červený kameň premenili na domov mojej kráľovskej rodiny.
Ozaj v tomto roku som sa prvý krát v živote odvážila osloviť nádejného sponzora, ktorý by našu tvorbu podporil. Kamarátka ma poslala za jej známou, ktorej manžel podporil už viacero filmov. V tomto som nováčik, neviem si pýtať peniaze, radšej makám ako kôň, len aby som nikoho nemusela zaťažovať mojou existenciou, ale zahodila som všetko ego a s dušičkou menšou ako špendlíková hlavička som vyťukala číslo na telefóne. Stretla som sa s Ivetkou, očarujúca a láskavá to bytosť. Myslím, že sme boli naladené na rovnakú frekvenciu, ale časy boli neisté. Myslím, že môj projekt ju chytil za srdce, avšak cez rozhodujúce brány to žiaľ neprešlo. Neberiem to ako zlyhanie, ale ako ďalšiu výzvu. Vďaka za túto skúsenosť, ktorá mi do života priniesla veľmi inšpiratívnu ženu.
Nevzdávam sa a hoci je naša kráľovská pokladnica, ktorá nasýtila covidové opatrenia, takmer prázdna, vďaka sile značky FÍHA tralala a pozvánkam na online koncerty, či festivaly v Česku, kde sa mohlo koncertovať bez obmedzení, sme prežili. Píše sa rok 2022.
Máme prvú ostrú klapku a natáčame rozprávku...Hlavný kameraman Kubo Šteinecker a jeho tím odvádzajú úžasnú robotu. Maskérky, dekoratérky, garderóba, osvetľovači, zvukári aj herci pripomínajú veľké mravenisko, Kaja okolo nás poletuje a ja sa v tom všetkom snažím tváriť, že viem, čo robím. Zisťujem, že neviem vôbec nič o tom ako sa tvorí veľký film, ale tvorím ho! Vo vlastnom mozgu googlim významy pojmov, ktoré počujem od svetičov a ostričov prvý krát. Nikto netuší čo sa deje v mojej hlave. Tvárim sa ako Woody Alan skrížený s Timom Burtonom. Opisujem Kubovi obrazy z mojej hlavy. Som maliar bez plátna a mojim štetcom sú všetci títo ľudia pobehujúci okolo mňa. Ja jediná viem, ako to bude vo výsledku vyzerať.
Prvý natáčací deň sa vydaril. Všetkých objímam a ďakujem im. Všetci so mnou veria v šťastný koniec. Niečo ma kope. Obzerám sa. „Vitaj späť, Múzička, vitaj aj ty, Šťastena.
Keďže sme boli 2 roky kvôli rozhodnutiam vlády bez našej práce, naše firemné úspory sa minuli po prvom natáčacom dni a tak vymieňame filmovú výpravu z dodávky za divadelnú a vyrážame za našimi fanúšikmi zarobiť na ďalší natáčací deň. Ide to ťažkopádne a pomalšie, ako sme boli zvyknutí. Po pandémii sa kultúra rozbiehala veľmi lenivo a správanie návštevníkov kultúrnych podujatí sa všeobecne zmenilo. Nakupujú vstupenky na poslednú chvíľu a my týždeň pred predstavením netušíme, koľko ich nakoniec príde. A tak otváram vstupné dvere do banky a beriem si úver 50 000 EUR, aby sme mohli pokračovať v natáčaní.
Natáčame najvýpravnejšie tanečné scény, všetci okolo mňa vyzerajú šťastne a ja mám neskutočnú radosť. Kaja v našej prítomnosti žiari. Choreografka Marína Vlasenko vytvára svojou energiou vietor medzi tanečníčkami, ktoré sa v ňom vznášajú ako lupienky kvetov. Produkčný Peter Bittner je v strehu a je mojou predĺženou rukou. Môj manžel stojí pri zvuku a púšťa hudbu. Moja mamička sa stará o štáb, aby nebol hladný, ani smädný. Bene Szkipala natáča zákulisie, maskérky a kostymérky premieňajú hercov na rozprávkové bytosti a deti v komparze bzučia. Mám pocit, že som v úli. Všetko perfektne funguje. Tvoríme krásno a ja už aj začínam tušiť, čo mám za kamerou robiť. Tvárim sa istejšie a cítim pevnejšiu pôdu pod menej roztrasenými nohami. Máme natočené krásne letné a interiérové scény. Prichádzam domov, vyplácam všetkých umelcov, faktúry a zisťujem, že úver je minutý. Odchádza mi jeho prvá splátka z účtu. „Už len 5 rokov a bude splatený.“, hovorím si. Nevadí, aj tak potrebujeme zmenu ročného obdobia. Zase pohráme, zarobíme, dotočíme. Tých prvých 12 minút musím dokončiť. Nádych, výdych.
Po dvoch mesiacoch hrania sme fakt dotočili. A čo teraz? Čakajú nás postprodukčné práce, strih, grading, špeciálne efekty, dorábanie hudby, zvukov, nahrávanie nástrojov. Peniaze sa minuli. Popri tom váhaní nad sebou samou, natáčam aj videoklipi Lastovičky a Super kamoši, aby som zatiaľ niečím mojich fanúšikov potešila, nech cítia, že Fíha žije. Vzdám to. Nie. Alebo radšej áno, nemôžem moju rodinu oberať o posledné. Nie! Ja sa nikdy nevzdávam. Či? Čo mám robiť?
Kubo je pripravený pustiť sa do výberu natočených záberov a strihu. Moja kontrolka sebazáchovy už škrabká červenú zónu. Napriek tomu mu odovzdávam scenár a nedokončenú hudbu. Útržky obrazov z mojej hlavy, preletené cez čiernu dieru kamerových optík, sa na Kubovej obrazovke pospájali do jedného krásneho celku a sadli k sebe ako puzzle. Moja mama by povedala ako riť na šerbeľ. Kubo si podľa mňa poriadne vydýchol.
Ja som vedela, čo robím :)
Siaham po mojich úsporách na dôchodok. Neznášam dlhy a faktúry vyplatené po termíne. Preto vyplácam všetky záväzky hneď, ako mi prichádzajú podklady na úhradu. Píšem kolegom, nech mi vystavia faktúry. Jeden herec sa zachoval kráľovsky a posledný honorár mi odmietol fakturovať, čím prejavil úplnú empatiu a úctu k mojej práci. Ďakujem Juraj! Nezabudnem a verím, že bude príležitosť ti to oplatiť.
"Ahoj Martinka, chcem podporiť tvoju tvorbu, lebo to robíš dobre, kam ti môžem poslať peniaze? " Čítam správu od Ivetky. Sadám si, pomaly dýcham a neviem ako reagovať. Cítim sa previnilo, lebo už to pre mňa nie je cudzia manželka nádejného mecenáša. Obľúbila som si ju a už by som si nedovolila ju znovu poprosiť o záchranu. Túto pomoc najprv slušne odmietam a po jej opakovanom presviedčaní s pokorou prijímam. Ďakujem ti dobrá víla Ivetka! Tebe aj tvojej rodine!
Darované peniaze využijem na vytvorenie špeciálnych efektov. Malo by to pokryť približne polovicu nákladov. Úžasné je, že som nedostala len finančnú pomoc, ale hlavne nádej, že rozrobenú trojročnú prácu dokončím.
Kubo a ja sa stretávame s Milanom Pucherom, “špeciálnym efektérom“ :)
Ukazujem mu zábery a hovorím predstavy o animáciách. Myslím, že z mojich predstáv o zamŕzajúcich ľuďoch sa mierne zapotil, ale ide s nami do toho. V hlave mám plán: Kým bude Milan tvoriť 3D animácie, bude to trvať približne 4 mesiace, ja vytvorím novú šou a odohrám koncerty pre deti. Zisk pôjde na dokončenie môjho rozprávkového filmového šialenstva.
Všetko ide podľa plánu. Začína rok 2023, skúšame a premiérujeme nové fíhovské predstavenie, diváci sú nadšení. Kupujú vstupenky ako za predpandemických čias. Divadelné sály sú plné ľudí, ktorí nám fandia a sú ochotní v časoch ekonomickej krízy a vojny na Ukrajine, podporiť našu tvorbu. Kupujú naše produkty a usmievajú sa. Cítime, že je im s nami dobre a nám je s nimi úžasne. Kaja si poletuje okolo nás a ochraňuje nás na cestách a ja prikladám triesky do ohňa, aby som udržala plamienok, ktorý ma tak príjemne hreje pri srdci.
Áno.
Bola to taká krásna cesta, občas aj adrenalínová jazda po húsenkovej dráhe. Naša pilotná časť je hotová. Robím poslednú kontrolu, píšem titulky. Bože, koľko mien. Adam práve dokončil zvuk a dokomponoval hudbu pod titulky. Pozerám a kontrolujem finálny export. Naši fanúšikovia konečne uvidia, čo sa dialo v mojej hlave 3 roky. 3 roky v dvanástich minútach + plus titulky. Dúfam, že som do nich nikoho nezabudla napísať. Všetci, ktorí na projekte pracovali sú pre mňa veľmi dôležití a všetkým im zo srdca ďakujem, že do projektu vložili svoje maximum. Snáď sa stretneme na tvorbe druhej časti. Adamovi ju totiž dlžím. Bude to krásne...
.......
Tento blog vznikol v priestoroch ružinovskej nemocnice, kde som pár dní pred zverejnením prvej časti rozprávky Bude to krásne uviazla so zápalom obličiek. Ďakujem všetkým lekárom a zamestnancom. Hlavne Samuelovi Nachtmannovi za úžasnú starostlivosť. Mladí lekári sú veľkou nádejou nášho zanedbaného zdravotníctva. Skladám pred ich odhodlaním, znalosťami a prístupom k svojej práci svoju fíhovskú parochňu.